745 slov o jazyku a reči

 (NAMIESTO PEREXU)

Jakab Gazdag bol architekt. Počas dlhého náročného štúdia na technike,

kde sa tradične prednášala aj architektúra, si uvedomil,

že táto fakulta priam hýri poslucháčkami,

kým iné odvetvia techniky skôr strádajú

po študentoch ženského pohlavia,

teda konkrétne po študentkách, aby sme boli korektní, lebo o tom to celé vlastne je!

Toto malo na mladého absolventa taký vplyv, že vyvinul špeciálne citlivý zmysel

pre korektnosť.

Začal dôsledne počas bežnej reči konzekventne používať rodové rozlišovanie.

Svojich kolegov v ateliéri, medzi ktorými boli samozrejme aj ženy,

už zásadne nenazval architekti,

boli vždy pani architekty a páni architekti.

*  *  *

Jakabovi sa to stalo priam fanatickým postojom, osobným názorom, doslovne posadlosťou, obsesiou. Postupne začal odmietať alebo korigovať aj zažité slovné spojenia, ktoré boli od nepamäti zložkou materinskej reči. Začal sa podobať na nejakého zadretého, zarytého sektára, prinajlepšom na presvedčeného mnícha.

Onedlho, ako po úspešnom nabehnutí pracovnej kariéry Fortuna vysypala zo svojho rohu hojnosti dostatočné množstvo zlaťákov, si mladý architekt mohol postaviť svoj vlastný dom. Samozrejme si ho aj sám naprojektoval. No a posadlý tou myšlienkou korektnosti nemohol samozrejme inak, mladícka úprimnosť, nadšenie pre ídeu, poctivosť, bezúhonnosť myslenia mu bránili konať v rozpore s vlastným skalopevným presvedčením. Postupne totiž odmietal nielen bezpohlavné označovanie v oficiálnych prejavoch a bežnej reči, pre Gazdaga sa stalo nemožným dožadovať sa napríklad v skrumáži ľudí pri volaní o medickú pomoc lekárov. Verný svojmu presvedčeniu musel vždy volať “je tu medzi nami prítomná lekárka, lekár? Potrebujeme súrne pomoc, stala sa tu nehoda, úraz!” Niekedy to síce môže byť životu nebezpečné, ako v onej japonskej rozprávke o Onjudovi, Konjudovi, Naparimidovi, či ako to ide ďalej, ktorý sa kvôli príliš dlhému menu pomoci nedočkal a utopil sa…

Preto nemohol ani akceptovať zažívané rčenie “bývať medzi vlastnými štyrmi stenami”. 

Jakabove presvedčenie, cit pre vyváženosť, spravodlivosť, emancipáciu, či už v úradnej, oficiálnej reči, či v skutkoch, či v odmenení v práci a podobne, sa mu stalo dokonalou súčasťou myslenia. Jakab Gazdag, ten neochvejný, nepodplatiteľný, presvedčený bojovník za čistotu reči a rovnoprávnosť.

Zachádzalo to na prvý pohľad do čudáctva. Po určitom objektívnom nezaujatom zamyslení však dostávali Jakabove prejavy, činy, ich dôsledky, logiku. Azda výborne vykresľuje túto skutočnosť práve posúdenie projektu domu, ktorý Jakab navrhol sám pre seba.

Verný svojmu presvedčeniu a nechuti podriadiť sa zaužívaným zvyklostiam, dokonca podľa určitých zákonoch odmietal žiť vo vlastnom dome medzi svojimi štyrmi stenami, tak ako to praktizuje po stáročia veľká časť sofistikovanej spoločnosti. V svojom projekte použil voštinový raster, všetky miestnosti mali prinajmenšom šesť stien, pravý uhol sa takmer nikde nevyskytoval, kde to funkcia umožňovala, vzdal sa Jakabov slobodný duch stien alebo deliacich priečok v prospech otvorených priestorov.

Okrem toho voštiny ako vedľajší efekt mali pripomínať Jakabovu usilovnosť, veď vždy pracoval ako usilovná včelička, alebo aspoň papierova osa, ktorá verná svojmu pomenovaniu, buduje na fasádach krásne hniezda, úle, voštinových tvarov.

Podobne odmietal chodiť svetom s prázdnymi vreckami, uprednostňoval kapsy plné grošov.

Vo vrecku nohavíc nosieval namiesto vreckovky ešte stále kapesník, čím manifestoval, že vlastne proti tradícii nemá žiadne námietky, aj zastarané pomenovania sa smú používať, podobne ako zdomácnené výrazy prebraté z cudzích jazykov.  

Okrem toho pohlavie “vreckovky” je jasné a jej mužský protipól je “kapesník”...emancipácia?

Jakab často v kreatívnych prestávkach alebo keď nevedel ako ďalej spomínal na svoju matku. Tá vedela vždy pomôcť. Nebol doma, primaľovala mu pár ťahov na plátne, alebo tie hotové plátna aspoň za neho podpísala, to on nerobil rád. Podpísaná práca sa mu vždy zdala ešte nedokonalá a ako keby definitívne podpisom odpísaná. 

Raz pri projektovaní vládnej budovy pre Washington nevedel pokračovať. Niečo ho rušilo. “Ak budeš v škole vyrušovať, pôjdeš do kúta”, varovala ho matka. To bolo to riešenie. Politici stále vyrušujú, museli by permanente stáť v kúte. Jakab dostal spásonosnú myšlienku a vládny kabinet navrhol bez pravuhlých rohov, oválny pôdorys. Nevhodní, rušiaci prítomní by nemohli za trest do kúta, museli by rovno na kolená...Oválny kabinet, ako keby jeden chcel ovaliť…

Pri odchode do renty Gazdag vymenil svoj už dávno nepotrebný, málo používaný, zánovný,  skoro panenský úd, ktorý sa stal časom prebytočným, verný svojmu na vyváženosť, na rovnoprávnosť zameranému presvedčeniu, za predmet gramatickým pojmom diktované, teda za udicu.

“Úd a jeho ženský pendant udica!”, konštatoval Jakab spokojne. Dôchodci chodievajú predsa do prírody, nezriedka vidieť pritom najrozličnejšie, najbizarnejšie veci. Na udicu nachytal potom ešte v kalných močaristých vodách riadnu hromadu múch pri muškovaní.

Lov v čerstvých bystrinách sa mu už tak dobre ako v mladosti nedaril,

pritom jeho spokojnosť mu kalilo vedomie, že v rámci emancipácie nevie,

ako sa spisovne nazýva samec od muchy a samec je čiastočne dôležitá otázka...