Mittwoch, 4. August 2021

Freitag, 30. Juli 2021

Olympiada Tokyo

P Pečené holuby! Kto by nemal rád, keby padali do huby? Najlepšie v rôznych podobách, chutiach, prevedení, množstve a hlavne zadarmo!


Dobrotivý staručičký kráľ ľubil svoj ľud a staral sa o dostatočné padanie pečených holubov do huby.

Plebs sa rozvaloval, najskôr na chrbte, potom na boku, potom na druhom boku a keď už a nijako nedalo, tak aj na bruchu. Len tak nemohli holuby rovno do huby. Často boli potulní psi a mačky rýchlejší.


Holubov ubúdalo. Ani čerstvé dodávky z benátskej Piazza San Marco nestačili živiť rozmazňaných Slovákov. Niekto - najskôr niekto z ministerstva športu - si zázračne spomenul: Máme predsa výborných strelcov! Trénujú ako diabli, olympiáda je v plnom prúde. Prečo to nevyužiť? 


Pani Zuzana Štefečeková má do konca svetový rekord! Nastrielala v Tokyu všetkých 150 holubov, žiadny neuletel!

Čarostrelkyňa "in action". Kuchték zúfalo: "Máte strielať na holubov, nie na ľudí...!"


Zázračná strelkyňa takto zachránila svoj národ od hladu po zlatých medailách.


Veď konečne nie každý má rád holuby, hoci pečené!


Zeus a Olympia vo Viedni

D Do daru dostal som fešnú viedeňskú devušku

nezneužíval som ju len ako služku!

Občas spával som jej na brušku,

nemala inú podušku.

Tú jedinú, čo mama jej na cestu dala,

pod zadôček si podkladala.


Šepkával som jej často do uška

ako pozorná a šikovná si moja devuška!


Ale ma nerozumela slovensky a zdesene, 

oči do široka roztvorené ako svoje  nohy,

chytila býka nasadila mu parohy!

Osedlajúc ho vznášala sa nadšene.

Zeus ak býk a viedeňskej devušky kus…(anonym, stena jaskyne Altamíry, x-té storočie pred n.l.)


Čitateľ neprajný, ženie ho závisť,

s novinou to sa ženie k žene,

kam inam by mal ísť pre korisť?

Pisateľovej žene Madléne k manglu do prádelne...


Dienstag, 27. Juli 2021

Salome a kráľ

moja stará terapeutka hľadám ťa dnes márne

počas pandémie opustila si ma zrádne

našla si asi iného šráca

utiekla s ním domov do Graz-a

pri liečení som to netušil

Salomé po svojom vyzývavom tanci u kráľa so svojou výplatou…


mladú ženu svojim tancom som len rušil

pohybmi nemotornými len mučil…

márne som sa kolohnát krčil

márne nohu za krk strčil!

 

Dienstag, 20. Juli 2021

Folks poetry

N Norkový kožuch (der Nerz und sein Mantel)

načrel som hladnou rukou žiadostivo do vzduchu

nenazdal sa nájdem poruchu

šmátram ďalej hlbšie po bruchu

sopečné rozhorúčené jej telo

nad prsami žiarlivo bdelo

kam vietor tam plášť

Nerzpelz

habkal som na slepo vôkol seba

cez zamatovú kožušinu

našiel som celkom inú

na druhých nekonečnú zášť

zrazu hľadám to cudzie slovo

hľadám entitu

(raz poznal jednu Anitu)

nemám žiadnu záštitu

keď zo vzduchu (vz)duch naberám…

“Majster Medveď, na čo si obliekaš ďalší kožuch?, veď už jeden máš!”

“Norkový kožuch keď si dáš, hneď si nejaký významný papaláš. A ak viacej plášťov máš, ľahšie ich obraciaš - šaty robia človeka, kabáty politika…” 


...teda musel som napísať básničku

lebo som ťa nemohl chytiť za pičku!


Sonntag, 18. Juli 2021

Ezopova bájka o nebi

 Komu sa nelení nech spieva o nebi


Ležím driemem na trávniku

márne hľadám motyku

keď vraj pán boh dá

motyka aj zastriela

márne do neba pozerám alebo čumím

údy na letnom slnku udím

nežeriem rád husu 

slepačie stehno má pre mňa plno hnusu

myška ma možno vymení ako dúfam a vidím

dam jej za to pusu!



Freitag, 16. Juli 2021

Cesta do neba via Máchovo jazero rýchlosťou 21 mach

 

Cesta do neba - dve témy v jednom artikli. Aj slon má predsa dva kly!

Takový schody do nebe. Hm, hm,

Postavit chtěl bych pro Tebe”,...ako to spieval Waldemar,


to prišlo podstatne neskôr. Najprv som si musel vypočuť rozprávku o Jakubovom rebríku ako chcel vyjsť až do neba a šlapal priečku za priečkou, stupienok svojho rebríka jeden za druhým, nekonečne dlho, na ilustrácii bol nahatý - rozprávka ozaj pre deti? - mal dlhočiznú bradu, ktorá sa mu motala medzi bosé nohy, topánky už dávno zošmatľané stratil, dáma, ktorá mi rozprávku predčítala, už zápasila so spánkom a ja som musel sedieť ako uliaty, kým nádejná študentka výtvarnej akadémie zápasila o môj portrét. Dodnes visí tento pamätihodný výtvor nad mojou posteľou. Mám na ňom obrovskú bielu baretku, pripomína to cukrára. No a napriek tomu, že som sa narodil na Jakuba, ani Jakub sa nevolám a rebríkov a výšky sa bojím ako čert kríža. Rád ale vyváram, len do pečenia sa moc nemám, už vonkoncom nie sladkosti cukrárskeho rázu. 

Tomu sa hovorí učenne medzi psycho-vedami “detská trauma”. Kvôli tej čapici...


Neskôr, ako dôstojník tankistických jednotiek, som mal možnosť presvedčiť sa o hrôze, ktorá zachvátí bezmocných divákov, keď sa spoza vŕšku na jeden šup vynorí rota burácajúcich tankov. Predstavujem si, že to musí byť podobný údes, ako keby sa znenazdajky vynorila moja tučná suseda v rúžových spodkoch a pritesnej podprsenke v hmle a preľaknutý človek uskočí v pude   sebazáchovy priamo do náručia opáleného brontosaurusa. Tento obraz hororu ma prenasleduje cestou do neznáma, ergo aj do neba! Väčší šok než tá susedka môžu nahnať už len malé vírusy corony, mutované ako biologické zbrane hromadného ničenia, súčasne veľmi moderné. 


Nečujne sa vynorí kŕdeľ letúnov, nezachytiteľné štebotanie krídel ako kmitanie  krídel včelích, poháňaných elektromotormi po vzore súdruha Piccarda, ktorý na slnečných batériach obletel zemeguľu bez pohonnej látky, len tak, na splátky, po tankovaní slnečnej energie. Psychiater! 

Oni tí psychiatri nikdy nemajú ku svojim klientom ďaleko…


Takáto nevyžiadaná eskadra sa vydá ako sprievodná patrola na mojej ceste do neba? Majú na palube solárové bomby? Prinútia ma pristáť znovu na zemi lebo nemám ešte na palube svojho lietadla elektromotor, ale len zastaralý stroj, sýtený leteckým kerozínom, ktorý výdatne produkuje oxid uhličitý, tak, že naše stromy na zemi sa tým sústavne musia prežierať? Alebo robia turbíny môjho nebeského povozu príliš veľký krach? Zverina a ľud pracujúci nemôže spať spánkom spravodlivých? Všetko je možné, prichádza do úvahy, veď spôsob premávky anjelov v nebi preskúmaný my, obyvatelia tejto našej harule, pozemšťania, ešte explicitne nemáme a zelení politici a ich učeníci sa v ich svätom zanietení ponášaju na Krista a jeho družinu sprevádzanú anjelmi. Sám Boh vie, aký pohon užívajú anjeli, mávať krídlami mi ako vysvetlenie nestačí!


Pripravujem si vopred výhovorky omluvy: Kde by som na ceste - nielen do neba! - našiel zástrčku s vhodným napätím, keby mi vypršali batérie elektromotoru? Kde by som načerpal novú energiu, keby pršalo a slnko zmizlo na týždeň? Tajfúny ku mne nedoletia a plachty pre slnečný, kozmický vietor majú zatiaľ vyskúšané len Japonci, naši milí Amis* z NASA majú zatiaľ prestávku. *A laquelle de tes amies penses-tu? Á celui qui a des ailes - na tú s krídlami.


“No než ona za mňou doletí to potrvá”, myslím si. Krídla by som mohol potrebovať, aj keď je tu tá historka s Ikarusom! Nie je práve mojím úmyslom zjaviť sa na Nebeskej bráne zaprášený popolom potom, čo by som po požiari svojich krídel podľa negatívneho Ikarovho zážitku, povstal z popola ako Fénix…Jednorožec, unicorn, po Pegasovi ani stopy, chiméra na pochode...


Na šťastie sa tá hrôzostrašná letka bezhlučných duchov alebo zoombies na nedefinovateľných letostrojoch na zenite nevynorila a môžem trochu voľnejší na duši zamieriť do najbližšieho baru na odpočívadle na diaľnici a kúpiť si ako útechu ku káve kokosovú tyčinku, keď som už sám taký kokos, že plánujem takú náročnú tému, cestu.


*Na ktorú z tvojich priateliek myslíš? Na tú, ktorá má krídla!” Dobrá blbosť ma napadla! Ja, ktorý doslova nenávidí operené živočíchy s výnimkou Indiánov, skôr teda mladých Indiánok, nie tých na jedenie, tých na zjedenie, ja by som si želal na ceste okrídlenú ženu?!? To je azda moja predstava o úprimnosti? Lož! Jedine ak by mala krídla z alumínia! Alebo keby to bola aspoň tátoš! Pegasus. Rozpačito kĺžem zrakom po svetlobéžových drevených stenách, obložené sú tým alpským stromom, ktorého meno vždy zabudnem**. Pekne to hraje s krvavo červeným koženkovým poťahom. Niekto útočí na môj nie už tak ostrý sluch: “Môžem si k tebe prisadnúť?” Neznáma priateľka, nemá ani krídla, ale vyzerá ako anjel, ktorý spadol z neba. “Kam cestuješ?”, spontánna otázka.


“Ako viete, že cestujem?”, odvrkol som a dodal: ”Do neba!”

“Zobrieš ma so sebou? Práve sa odtiaľ vraciam. Spadla som, ale musím naspäť.” Nemihol som ani okom, ale to vnútorné začalo intenzívne pracovať. Niekto padá z neba! Zaujal ma práve nápis na stene hostinca. Ešte viac spomienka na citovaného autora. Johann Nepomuk Nestroy, takmer krajan, rodák z milovanej Viedne, dnes predmestie Bratislavy:

“Ich liebe die öffentlichen Orte nicht; ich geh’ daher auch für gewöhnlich immer nur in die Wirtshäuser, wo ich zu Haus’ bin.” Krásne, myslím si. Raz dávno som si zvolil na jeho počesť  pseudonym “Destroy”…(však nič iné ani neviem!)


Ďalšia asociácia, vnútorné oko zablúdilo. Praha, povinná každoročná púť študenta do stovežatej, s nezájdeným leskom svetového mesta a samozrejme obligátna kontrola pivovaru “U Fleků”. Pivo s cesnakovými hriankami, teda topinkami! Nápis na stene hlásal: “Kto pívo pije a muzice platí, vezmou ho do nebe andělé svatí.” A upokojenie čitateľa: “Pivo jsem píjal a muzice platil, když jsem šel do nebe, Petr mne vrátil!” Aha, “ça y est!”, mrmlem ako kedysi Archimedes jeho “Heureka!”, to je to, to je riešenie!


“Nepočúvaš ma!”, vyčíta mi krásny mezzosoprán.”Prepáč”, ospravedlňujem sa, “bol som v myšlienkach celkom inde, celkom ďaleko. Čo si povedala?”

“Zaplatím ti benzín, ak ma vezmeš so sebou.”

“A čo tam benzín! Dajme si pivo, ty ho zacvakaj a hoď do toho musikboxu mincu, ja nemám drobné. Do neba sa potom dostaneme ľahko, len aby nás ten svatý na bráne nevrátil. Máme pivo piť  muzike platiť!”


Utrela si pivovú penu z jahodových úst a poznamenala: “Pozri, ako sa vonku leje. To je prietrž mračien, potopa. Pôjdeme?” Zo starodávneho automatu dohrával Matuška. Sadli sme si na poslednom schode.

Schúlili sa pod trojuholníkovou celtou, zvyšok zo starodávneho stanu, hovorili sme mu ihlan, stanový dielec bol z nepremokavej maskovanej plachtoviny a nespočetné blesky na nebi - zase to nebo! - nám nahradili táborový ohníček. Ako v mladosti na Máchovom jazera. Táborák hrial, ktosi na gitaru hral, vnútorný oheň sálal, boli sme v cieli, boli sme ako v nebi...  


**limba!


Olympijský golf

  Jeden môže dostať z toho aj smrť   keď hraje golf a vie o myšiach a dierach prd!

tlustjoch2.blogspot.com