Japonské spomienky na Bratislavu

V V zoologickej záhrade v Tokiu je jedným zo stredobodov obrovský cap. Sedel som unavený na lavičke a pozoroval zhluk ľudí pri ohrade, kde sa lenivo kŕmili pandy, kde sa otec panda vydal na inšpekciu po vetvách svojej ríše. Odpočíval v najnemožnejšíchh polohách, pózoval k nesmernemu nadšeniu posadlých fotografov - čo Japonec, to fotograf - a každá nová póza vyvoláva búrku nadšenia, búrku nezrozumiteľných výkrikov.

Ešte som nedofajčil, keď sa masa valila do odľahláho kúta záhrady. Netušil som, čo mohol byť dôvod tohto presunu. Pozviechal som sa za davom. Čím bližšie, tým intenzívnejší smrad. Pán cap držal audienciu.

Smrad starého capa bol neuveriteľný!

Japonská gejša bola okamžite pri plote, podala capovi s profesionálnym úsmevom fľaštičku pravej kolínskej vody, 4711, uklonila sa davu ako je to japonským zvykom, cap si riadne uhol z klasického “Bockbier” - Bock je nemecky "cap" - importovaného z Nemecka, zoskočil z kozy, ktorú si nemeckí murári, praví “prešpuráci”, ozajstní profesionáli, splietli v slabšej znalosti slovenskej reči, keď pravidelne kričali na pomocného robotníka-študenta: “Lupoško, toneste to capko”, aby som im podal stavbársku kozu, pretože stropy bratislavského hradu, ktoré sme ohadzovali špeciálnou omietkou, boli ako všetky hradné stropy pomere vysoké…

Na to som si spomenul po rokoch v Tokiu pri pohľade, pri čuchaní toho tokijského originálu, toho super capa... 

Dnes sami to všetko vrátilo, keď som sa zamyslel, prečo vlastne kozy serú “kozie bobky”?