necudná spomienka

 Mme too - miesto dátoomoo

včera mala sviatok Tamara

už je to dnes predvčerom

tá spomienka ma umára

čo všetko tu ešte fiktívne načmára

tá Mara či predsa Tamara z dolného chotára

chcel som kresliť a vyliali sa mi kvapky ozajstného atramentu

na pracovný stôl

roky som taký nevidel, myslel, že v tej flaštičke je tuš

čumel som na to ako vôl

dávno zabudol na atrament

dnes už len ako smútočný ornament

v piatok večer bude veľmi moderná Verdiho Tosca

lavicu v škole pripomína atramentová doska

vtedy po prvý raz zažil ako to má muž

ked s devou sa bozká

a aj polúciu dostane k tomu už

keď so ženou sa bozkáva a vychladne im pritom káva

na La Palme kamošovi pod nosom dlho tiekla láva

mal nad sopúchom krásny dom v záhrade tráva

býva tam krásna nájomníčka 

malá izbička veľká pička bujná nájomníčka

napriek tomu starec si možno naposledy dáva

neplatí nájomné tá bujná krava?

Ešte ďaleko sú od sopky

ďalej ešte sú od svojej hrobky

meniny vynorili tvár Tamary

nostalgiu kladiem na máry

“ichigo ichie” a nie spomienky hlúpe

v prítomnosti nech sa spokojný šťastlivec kúpe!

(No ale keďže bola prvá

je tá spomienka na Tamaru oprávnene hrdá,

bohvie s kým a či ešte stále mrdá?)

Ach tá Tamara spomienka veľká ako almara!  

Čas pomaly dohára…

huba škrípavo sa mi otvára

bez zvuku zase zatváraje 

nevydám spevu ani zvuk

struny nemá tá rozladená gitara

je to márny nemý hluk

ustne pánty treba namazať

aspoň orálne bude zase hrať