O žabke princezne, bozku múzy a kajúcnom sa grafomanovi

 Viem

ty si ešte mladucha

len čas zavŕtal sa ti do ducha

uložil tam odistenú časovanú mínu

zahral zlú nemilostnú pantomímu

pošepkám ti teda do ucha

si moja krásna múdra ropucha

radšej utečieš keď nadržaného kuchtíka zočíš 

zo skalky ratovať život do močiara skočíš

tam perlivá bahnistá studienka

zachráň pre mňa tvoje hodvábne stehienka

čas nechaj ďalej plynúť na panvici pražiť

na chrbte tvojom nechaj daj lásku mi užiť

veď text v učebnici v ľudovej škole znel

skokan zelený oblapí samičku by na chrbte jej sedel

odkiaľ by v rákosí hlasno krkal radostne 

po skončení jazdy žalostne až bolestne

Viem, chovám sa píšem bez zmyslu ako pravý grafoman,

lebo nesmiernu radosť a pôžitok z týchto riadkov mám.

Vášeň túto trochu ale kalí, že pisálek úbohý som, malý, nemám čo povedať

kde riadky popísané vytlačiť, pre ľudstvo zverejniť, slova tieto inde než do smetí dať...

Raz sme ich takto pristihli na detskom ihrisku zvanom Pípac, na Sonnenbergu, len ten pán mal v zadku strčenú akú dlhú slamku, aj sme to filmovali, bohvie, kde tie zábery dnes sú?

EPILOG:

Skokan zelený oblapí samičku...

tá na chrbte ho vláči

až kým oplodniť sa ráči

a porodí neskôr ropuchu mladičku...

Tak to teda takto je. Velikán literatúry Milan Kundera sa dôkladne a dôrazne k tematike grafomanie vyjadruje. Len celkom nemôžem súhlasiť. Som grafoman v zmysle synonyma

“Furor scribendi”, zúrivosť písať, tento termín sa mi viac páči, lebo sa zúrivo a asi aj márne pokúšam dohnať zameškané. Viem, psychiatria, psychologia a iné psychovedy majú svoje výklady a pomenovania pre bláznov ako som ja, ale ja som nikdy nemal ani len pamätník pre spolužiakov, o zošite ako ho mal každý a nežne ho nazýval “môj deníček” vôbec ani len nehovorím. Tak mi zostáva len spomienka uložená v hlave a tá je čím ďalej tým viac podobná na sýr z údolia Ementálu, priam sa skvie, hýri dierami. Zostáva len pátrať, začínať otázkou “ako to vtedy bolo” a dúfať, že nie všetky diery v ementále sa časom zmenili na tie povestné čierne diery, ktoré nemilosrdne všetko pohltia. Možno fantázia a úpravy neprekryjú, “ako to teda bolo” - ale ako to teda bolo?

Raz dávno som bol v Prahe na Strahove, na študentskom internáte, kolej sa tam tomu hovorilo. U nás nie. Navštívil som tam moju bývalú lásku, študovala tam vo výmennom semestri. Už vtedy tam bola kopa zahraničných študentov, pravda väčšinou z takzvaných priateľských krajín, ako Kuba, Etiópia vtedy, Niger, Pobrežie slonoviny a hromada iných exotov. Zabudol som, odkiaľ bol ten šťúply tmavý Afričan, ako všetci drvil aj on češtinu. Veľmi ma mrzí, že som si nezapisoval veci zažité, spoznané, takto môžem len smútiť, jedovať sa, zúriť a v zmysle “furor scribendi” písať dnes, s odstupom pol storočia…

Bol nezabudnuteľný, tento študent. Jeho tempo prenikania do novej, úplne cudzej reči, bolo priam fenomenálne. Len čo počul nové slovo, sypal k nemu verš. Mohol som povedať úplnú hovadinu, našiel k tomu ihneď do rýmu inú. Aj na to má psycho nejaký pojem, vysvetlenie, mne zostáva len zlosť, že som si to nezapisoval. Že som už vtedy nebol bohužiaľ grafoman, ale len prasprostý úbohý sexuálny maniak, ktorý myslel len na blížiaci sa akt znovuvydania príbehu bývalej lásky, ktorý sa aj tak geniálne nevydaril, na čo má ostatne psychiater opäť presný názov…

Tak sa verejne kajám a omlúvam, grafoman som a budem...