Twenty Years

S Stál som ospalý v jemnom daždi. Celkovo bolo šedivo, začala už jeseň? V “Babour” voskovanej bunde som si pred tou vežou pripadal ako poľovník. Mrholenie náladu nekazilo, len nuda sa zakrádala, pivo vypité a decko nikde, ešte žiadny zvonec, ktorý by signalizoval koniec. Zato v hĺbke rybárskej náprsnej tašky zazvonil telefón, zlovestne preťal ticho opusteného detského ihriska pred škôlkou.

Dcéra oznamovala akosi záhadne - alebo to bolo vzrušene? “Už nemáme dvojičky!”

Prvá reakcia bola absolutné nepochopenie. Kto má či mal dvojičky, alebo prepánajána, čakali sme snáď my - teda oni, my sme už nad to vyrástli! - dvojičky?!?

Akonáhle som pochopil a šok sa usadil, cestoval som do Curychu, kúpil stolový prijímač,

aby sme mohli pozerať priame zábery z New Yorku, veľa toho pre prach vidieť nebolo…

Ten čierno biely malý televízor mám dodnes, okrem tej tragédie pred dvadsiatimi rokmi

už nikdy nič nehral - na šťastie!