Cesta do neba - dve témy v jednom artikli. Aj slon má predsa dva kly!
“Takový schody do nebe. Hm, hm,
Postavit chtěl bych pro Tebe”,...ako to spieval Waldemar,
to prišlo podstatne neskôr. Najprv som si musel vypočuť rozprávku o Jakubovom rebríku ako chcel vyjsť až do neba a šlapal priečku za priečkou, stupienok svojho rebríka jeden za druhým, nekonečne dlho, na ilustrácii bol nahatý - rozprávka ozaj pre deti? - mal dlhočiznú bradu, ktorá sa mu motala medzi bosé nohy, topánky už dávno zošmatľané stratil, dáma, ktorá mi rozprávku predčítala, už zápasila so spánkom a ja som musel sedieť ako uliaty, kým nádejná študentka výtvarnej akadémie zápasila o môj portrét. Dodnes visí tento pamätihodný výtvor nad mojou posteľou. Mám na ňom obrovskú bielu baretku, pripomína to cukrára. No a napriek tomu, že som sa narodil na Jakuba, ani Jakub sa nevolám a rebríkov a výšky sa bojím ako čert kríža. Rád ale vyváram, len do pečenia sa moc nemám, už vonkoncom nie sladkosti cukrárskeho rázu.
Tomu sa hovorí učenne medzi psycho-vedami “detská trauma”. Kvôli tej čapici...
Neskôr, ako dôstojník tankistických jednotiek, som mal možnosť presvedčiť sa o hrôze, ktorá zachvátí bezmocných divákov, keď sa spoza vŕšku na jeden šup vynorí rota burácajúcich tankov. Predstavujem si, že to musí byť podobný údes, ako keby sa znenazdajky vynorila moja tučná suseda v rúžových spodkoch a pritesnej podprsenke v hmle a preľaknutý človek uskočí v pude sebazáchovy priamo do náručia opáleného brontosaurusa. Tento obraz hororu ma prenasleduje cestou do neznáma, ergo aj do neba! Väčší šok než tá susedka môžu nahnať už len malé vírusy corony, mutované ako biologické zbrane hromadného ničenia, súčasne veľmi moderné.
Nečujne sa vynorí kŕdeľ letúnov, nezachytiteľné štebotanie krídel ako kmitanie krídel včelích, poháňaných elektromotormi po vzore súdruha Piccarda, ktorý na slnečných batériach obletel zemeguľu bez pohonnej látky, len tak, na splátky, po tankovaní slnečnej energie. Psychiater!
Oni tí psychiatri nikdy nemajú ku svojim klientom ďaleko…
Takáto nevyžiadaná eskadra sa vydá ako sprievodná patrola na mojej ceste do neba? Majú na palube solárové bomby? Prinútia ma pristáť znovu na zemi lebo nemám ešte na palube svojho lietadla elektromotor, ale len zastaralý stroj, sýtený leteckým kerozínom, ktorý výdatne produkuje oxid uhličitý, tak, že naše stromy na zemi sa tým sústavne musia prežierať? Alebo robia turbíny môjho nebeského povozu príliš veľký krach? Zverina a ľud pracujúci nemôže spať spánkom spravodlivých? Všetko je možné, prichádza do úvahy, veď spôsob premávky anjelov v nebi preskúmaný my, obyvatelia tejto našej harule, pozemšťania, ešte explicitne nemáme a zelení politici a ich učeníci sa v ich svätom zanietení ponášaju na Krista a jeho družinu sprevádzanú anjelmi. Sám Boh vie, aký pohon užívajú anjeli, mávať krídlami mi ako vysvetlenie nestačí!
Pripravujem si vopred výhovorky omluvy: Kde by som na ceste - nielen do neba! - našiel zástrčku s vhodným napätím, keby mi vypršali batérie elektromotoru? Kde by som načerpal novú energiu, keby pršalo a slnko zmizlo na týždeň? Tajfúny ku mne nedoletia a plachty pre slnečný, kozmický vietor majú zatiaľ vyskúšané len Japonci, naši milí Amis* z NASA majú zatiaľ prestávku. *A laquelle de tes amies penses-tu? Á celui qui a des ailes - na tú s krídlami.
“No než ona za mňou doletí to potrvá”, myslím si. Krídla by som mohol potrebovať, aj keď je tu tá historka s Ikarusom! Nie je práve mojím úmyslom zjaviť sa na Nebeskej bráne zaprášený popolom potom, čo by som po požiari svojich krídel podľa negatívneho Ikarovho zážitku, povstal z popola ako Fénix…Jednorožec, unicorn, po Pegasovi ani stopy, chiméra na pochode...
Na šťastie sa tá hrôzostrašná letka bezhlučných duchov alebo zoombies na nedefinovateľných letostrojoch na zenite nevynorila a môžem trochu voľnejší na duši zamieriť do najbližšieho baru na odpočívadle na diaľnici a kúpiť si ako útechu ku káve kokosovú tyčinku, keď som už sám taký kokos, že plánujem takú náročnú tému, cestu.
*Na ktorú z tvojich priateliek myslíš? Na tú, ktorá má krídla!” Dobrá blbosť ma napadla! Ja, ktorý doslova nenávidí operené živočíchy s výnimkou Indiánov, skôr teda mladých Indiánok, nie tých na jedenie, tých na zjedenie, ja by som si želal na ceste okrídlenú ženu?!? To je azda moja predstava o úprimnosti? Lož! Jedine ak by mala krídla z alumínia! Alebo keby to bola aspoň tátoš! Pegasus. Rozpačito kĺžem zrakom po svetlobéžových drevených stenách, obložené sú tým alpským stromom, ktorého meno vždy zabudnem**. Pekne to hraje s krvavo červeným koženkovým poťahom. Niekto útočí na môj nie už tak ostrý sluch: “Môžem si k tebe prisadnúť?” Neznáma priateľka, nemá ani krídla, ale vyzerá ako anjel, ktorý spadol z neba. “Kam cestuješ?”, spontánna otázka.
“Ako viete, že cestujem?”, odvrkol som a dodal: ”Do neba!”
“Zobrieš ma so sebou? Práve sa odtiaľ vraciam. Spadla som, ale musím naspäť.” Nemihol som ani okom, ale to vnútorné začalo intenzívne pracovať. Niekto padá z neba! Zaujal ma práve nápis na stene hostinca. Ešte viac spomienka na citovaného autora. Johann Nepomuk Nestroy, takmer krajan, rodák z milovanej Viedne, dnes predmestie Bratislavy:
“Ich liebe die öffentlichen Orte nicht; ich geh’ daher auch für gewöhnlich immer nur in die Wirtshäuser, wo ich zu Haus’ bin.” Krásne, myslím si. Raz dávno som si zvolil na jeho počesť pseudonym “Destroy”…(však nič iné ani neviem!)
Ďalšia asociácia, vnútorné oko zablúdilo. Praha, povinná každoročná púť študenta do stovežatej, s nezájdeným leskom svetového mesta a samozrejme obligátna kontrola pivovaru “U Fleků”. Pivo s cesnakovými hriankami, teda topinkami! Nápis na stene hlásal: “Kto pívo pije a muzice platí, vezmou ho do nebe andělé svatí.” A upokojenie čitateľa: “Pivo jsem píjal a muzice platil, když jsem šel do nebe, Petr mne vrátil!” Aha, “ça y est!”, mrmlem ako kedysi Archimedes jeho “Heureka!”, to je to, to je riešenie!
“Nepočúvaš ma!”, vyčíta mi krásny mezzosoprán.”Prepáč”, ospravedlňujem sa, “bol som v myšlienkach celkom inde, celkom ďaleko. Čo si povedala?”
“Zaplatím ti benzín, ak ma vezmeš so sebou.”
“A čo tam benzín! Dajme si pivo, ty ho zacvakaj a hoď do toho musikboxu mincu, ja nemám drobné. Do neba sa potom dostaneme ľahko, len aby nás ten svatý na bráne nevrátil. Máme pivo piť muzike platiť!”
Utrela si pivovú penu z jahodových úst a poznamenala: “Pozri, ako sa vonku leje. To je prietrž mračien, potopa. Pôjdeme?” Zo starodávneho automatu dohrával Matuška. Sadli sme si na poslednom schode.
Schúlili sa pod trojuholníkovou celtou, zvyšok zo starodávneho stanu, hovorili sme mu ihlan, stanový dielec bol z nepremokavej maskovanej plachtoviny a nespočetné blesky na nebi - zase to nebo! - nám nahradili táborový ohníček. Ako v mladosti na Máchovom jazera. Táborák hrial, ktosi na gitaru hral, vnútorný oheň sálal, boli sme v cieli, boli sme ako v nebi...
**limba!
